Má známka odrážať súbor vedomostí alebo by skôr mala odrážať progres v snahe zdokonaľovania a nadobúdania kompetencií každého jednotlivca?
V súčasnosti známka vo veľkej miere odráža rozsah osvojeného učiva, ktoré je definované učebnými osnovami pre daný ročník . Uvediem zjednodušený príklad: ak dieťa vie vymenovať deväť až desať riek z desiatich dostane jednotku. Ak vymenuje päť, má trojku. Ale známka nič nehovorí o tom, či si to bude pamätať aj o niekoľko dní alebo či vie napr. uvažovať v súvislosti s riekami o podnebí a okolitej prírode danej krajiny.
Preto by podľa mňa známka mala odrážať aj pokroky dieťaťa. Vysvetlím to prostredníctvom ďalšieho príkladu: dieťa pravidelne píše diktáty s dvadsiatimi chybami. Raz sa mu podarí napísať diktát, kde je desať chýb. Z hľadiska dieťaťa je to zlepšenie o 50%. Z hľadiska známky je to stále päťka … (Nejde o dieťa s vývinovou poruchou učenia- dysotrografiou, ktoré nemá diktáty klasifikované). Takémuto dieťaťu nemáme ako zvýšiť vnútornú motiváciu, aby si ďalej osvojovalo slovenský pravopis. Na prvom stupni sa to prostredníctvom známok ešte dá, ale na druhom stupni, kedy sa deti viac pýtajú na zmysel osvojovaných vedomostí, motivácia postupne klesá.
Čiže zakomponovanie progresu dieťaťa do známky, by bolo vítaným prvkom- najmä pri zlyhávajúcich deťoch. Dnes je mnoho učiteľov, ktorý do známky zahŕňajú aj snahu dieťaťa, vypracované projekty alebo aktivity, ktoré dieťa robí navyše (napr. pripravuje rozcvičky z matematiky). Takto si dieťa, ktoré inak nevie získať primerané známky zo skúšania alebo písomiek, vie zlepšiť prospech. Patrí im za to naša vďaka, že napriek svojej vyťaženosti citlivo vnímajú osobitosti týchto detí a vedia kreatívne nájsť metódy, formy a spôsoby práce, ako zmierniť dopad „klasických“ známok.